Pátek 29. března 2024, slouží směna B. Jak poznáte hasiče v prchajícím davu? Jde opačným směrem.

Otvorený list, určený obyvateľom a hasičom

O poslednej nováckej tragédii sa už toho napísalo, nahovorilo a nafilmovalo mnoho. Mnoho oficiálnych vyhlásení, vyšetrovacích hypotéz, ohňa, prachu, škôd, vystrašených pohľadov, paniky, sĺz, zranených. Ale nie o tomto som chcela …

TEMPO – týždenník pre obyvateľov a návštevníkov
okresov Partizánske a Bánovce nad Bebravou
uverejnil 7. marca 2007
.
(Uverejňujeme ho v plnom znení)

Celý svoj život žijem v oblasti, ktorá bola zasiahnutá účinkami tlakovej vlny našťastie len minimálne – zo vzduchu na nás padali kusy lepenky, kartónov aj napriek tomu, že žijeme cca 15 km vzdušnou čiarou od miesta nešťastia. Z balkóna máme priamy výhľad na vstup do spomínanej doliny, ktorú v posledné noci osvetľovalo okrem piatkového ohňa aj niekoľko novoinštalovaných halogénov. Susedia mali desivý piatkový výbuch a následný požiar „ako na dlani“.
Pracujem v zdravotníctve a piatková udalosť ma „zastihla“ ešte v robote. Nakoľko som zdravotník – začiatočník, udalosť takéhoto „globálnejšieho charakteru“ som zažila po prvýkrát. Húkajúce sirény početných hasičských a záchranárskych áut valiace sa zo široka – ďaleka jedným smerom sami o sebe pôsobili dosť desivo. Ich množstvo podvedome evokovalo priamoúmerný počet zranených. A to bolo ešte desivejšie. Ani si presne nespomínam, ako sa spustil krízový plán. Jedno je však isté – v priebehu 15–30 min. sme boli zmobilizovaní organizačne aj personálne. K miestu nešťastia smerovali viaceré naše sanitné vozidlá, jednotky intenzívnej starostlivosti boli v maximálnej pohotovosti, všetky oddelenia pripravili voľné postele, na centrálnom príjme sa zhromažďoval zdravotnícky materiál (infúzie, obväzy, dýchacie masky, atď.) a na jeho chodbách všetok povolaný zdravotný personál od primárov, cez sestry až po sanitárov. Nakoľko bolo problematické spojenie s „dolinou“ ako takou, nemali sme k dispozícii presný počet ľudí ohrozených na zdraví. Nebolo jasné ani to, ako budú ošetrovaní a následne selektovaní pri eventuálnom „rozvoze“ do ostatných nemocníc. Informácie sa rôznili, čo spôsobovalo taktiež isté napätie. O presnejších zdravotníckych postupoch a riešeniach bola verejnosť pravidelne informovaná cez médiá.
V tom istom čase som sa pokúšala spojiť so zvyškom rodiny, ktorá bola „v doline“ zamestnaná. Len zázrakom, šťastím či náhodou (?) nie sú mŕtvi, ale tá neistota a strach, keď som sa s nimi nemohla skontaktovať kvôli následnému preťaženiu mobilnej siete, sa pre nezainteresovaného človeka chápe len veľmi ťažko. Vy, čo ste tam mali synov, dcéry, manželov, manželky a vnúčatá viete, o čom hovorím. Upokojujúce slová či zaručené oficiálne informácie človek v danej chvíli vníma s chladnou hlavou a racionálnym pohľadom len veľmi ťažko. Všetko ide akosi mimo neho. Počuje, ale je hluchý. Chtiac-nechtiac sa v tejto situácii aj veriaci stáva neveriacim Tomášom. Prioritou je jedine pohľad na svojho blízkeho či jeho hlas v telefóne. Všetko ostatné stráca svoj význam.
S podobnými pocitmi však nezápasili len príbuzní zranených či nezvestných, ale tiež príbuzní všetkých záchranárov, ktorí boli v danom okamihu „v zásahu“ – priamo v centre nešťastia, ktoré jeden zo zranených opisoval ako „strašné peklo“. Viem to preto, lebo piatkový neskorý večer a noc som strávila u jedných z nich.
Osobne či profesijne nezainteresovanému človeku ako prvé napadne, že hasiči si svoje povolanie zvolili dobrovoľne a vedeli, čo ich môže postretnúť, „nemali si teda zakladať rodinu“ (citujem). Môže to byť pravda len spolovice. Aj hasiči sú len ľudia z mäsa a kostí. Sú presne takí istí ako ja, alebo vy. Tiež chcú žiť plnohodnotný život (mať deti, priateľov, zázemie …), mať dôvod na smiech, aj nárok na nervozitu či podráždenosť. A takisto majú právo „egoisticky“ posudzovať mieru vlastného ohrozenia v situáciách, ako bolo toto nešťastie. Nečudujme sa! Pud sebazáchovy je vlastný každému z nás a v podobnej situácii nám priam diktuje zvažovať … Ďalším krokom je, či sa človek podľa jeho „diktátu“ aj zachová – či ujde, alebo bude bojovať.
Prvá voľba by sa príbuzným ľudí nezvestných a zranených vysvetľovala len veľmi ťažko, ale tiež to bola pre hasičov alternatívou, ktorú by im asi nikto nemohol vyčítať. Rozhodli sa pre druhú možnosť. Rozhodli sa „bojovať“ za nás všetkých. Rozhodli sa nasadiť vlastné životy, aby ochránili životy tisícok neznámych ľudí. Veď nie je tajomstvom, že pokiaľ by sa nebolo chladilo okolie epicentra výbuchu, hrozilo by vznietenie muničných skladov. A to by spôsobilo katastrofu nepredstaviteľných rozmerov. Veď chemické závody a elektráreň sú v takomto prípade len časovanou bombou.
Touto cestou by som preto rada vzdala hold všetkým hasičským teamom a hasičom, ktorí sa nebáli nasadiť vlastné životy, aby mohli zachrániť aj ten môj.

„Páni, vyjadrujem nehasnúci obdiv a úprimnú úctu vašej nesebeckosti, obetavosti, rozvahe a statočnosti a zároveň sa hlboko ospravedlňujem za všetkých, ktorým "nie je dané a nechcú“ podobné zážitky pochopiť a precítiť …"

S obrovskou vďakou – priska -

(Katarína Vidová, psychológ)

Ilustrační foto: www.trasy1.kvalitne.cz

Info : HaZZ SR

-wap-
Sdílet